Vďaka za čas – rozlúčková reč – 7. 2. 2020 – + pán dekan Mons. Alojz Kostelanský - spoluzakladateľ Gymnázia sv. Andreja
„Všetko má svoj čas a každá činnosť pod nebom má svoju chvíľu: je čas narodiť sa a čas zomrieť, čas sadiť a čas vytŕhať, čo bolo zasadené... čas búrať a čas stavať, čas plakať a čas smiať sa, čas hľadať a čas strácať... čas mlčať a čas hovoriť... je čas milovať...“
Už starozákonný Kazateľ vedel, že všetko má svoj čas. Čas, ktorý nie je celkom v moci človeka. Čas, ktorý tajomným spôsobom určuje Pán času a dejín, i tých osobných dejín každého človeka...
27 rokov v Ružomberku bol čas, za ktorý pán dekan Kostelanský stihol toho vo farnosti veľa. Spomedzi všetkých oblastí by som však chcel spomenúť jednu – tú, ktorú sme my – najprv ako študenti, potom už ako učitelia – vnímali ako jeho srdcovú záležitosť. Školy.
Počas jeho pôsobenia vznikli v našej farnosti všetky cirkevné školy: v r. 1991 Základná škola sv. Vincenta, v r. 1992 Stredná zdravotnícka škola M. T. Schererovej a Gymnázium sv. Andreja, v januári 2011 požehnal Materskú školu sv. Lujzy. Viacerí zo súčasných učiteľov cirkevných škôl si ho pamätáme ako svojho učiteľa z čias štúdií na Katolíckej univerzite, kde pôsobil až do konca. Nebol však len naším niekdajším učiteľom, spomienkou na študentské časy. Cirkevné školy nosil vo svojom srdci a my sme cítili, že mu na nich – na nás – záleží. Nielen vtedy, keď pomáhal pri ich zakladaní, ale aj potom. Čoraz viac neviditeľne, no vždy bol ochotný hoci z úzadia a v tichosti usmerniť, poradiť... Ponúknuť svoj pohľad na veci – pohľad, ktorým videl viac a ďalej ako my, a pritom vždy s úctou... Tak, ako to zvyčajne robia veľkí ľudia s veľkým srdcom.
Zvlášť mu záležalo na katechéze. Vnímal, aké náročné je učiť deti a mladých, no neúnavne hľadal cesty, ako sa dostať k detským srdciam. Stretnutia katechétov na fare, tvorba pracovných zošitov z náboženstva pre deti, detské sv. omše s jeho originálnymi nápadmi... A tak sa neraz stalo, že to boli deti, ktoré privádzali do kostola svojich rodičov – a vďaka jeho detským sv. omšiam aj rodičia našli cestu k Bohu. Tí, čo ho poznali len z detských sv. omší, by možno nepovedali, že ten kazateľ taký blízky deťom je vysokoškolský učiteľ. A učiteľom skutočne bol – a zároveň verným žiakom sv. Pavla, ktorý povedal: „Pre slabých som sa stal slabým, aby som získal slabých. Pre všetkých som sa stal všetkým, aby som zachránil aspoň niektorých.“
V posledných rokoch jeho pôsobenia v našej farnosti sme mohli viac vnímať tú jeho slabosť... Jeho utrpenie, o ktorom veríme, že sa stalo jeho cestou do neba...
A o to v tejto chvíli chceme prosiť teba, Pane. Tebe, ktorý si Pán času a dejín, ďakujeme za čas, počas ktorého mohol našu farnosť viesť pán dekan Alojz Kostelanský. Ďakujeme ti zvlášť za jeho veľké srdce a za to, že my – cirkevné školy – sme v ňom mali nielen spoluzakladateľa, ale aj otca. Bude nám chýbať, no vďaka spoločenstvu svätých veríme, že neodišiel celkom a bude nám pomáhať aj naďalej.
Zároveň ťa, Pane, chceme prosiť o to, aby si ho čím prv prijal k sebe, ak si na ňom azda našiel niečo, čo po jeho pozemskej púti ešte potrebuje očistenie ohňom tvojej lásky.
Odmeň sa mu za všetko, čo pre nás robil. Preskúmaj jeho veľké srdce, ktoré pre nás mal, a naplň ho radosťou z tvojej prítomnosti. Radosťou, ktorá nezanikne nikdy, radosťou, ktorá už nie je ohraničená časom ani zakalená bolesťou – večnou radosťou neba. Amen.
